INDONÉZIA

CESTA

Rada cestujem a objavujem nové a nepoznané. Nevydržím dlho na jednom mieste. Som detailista a baví ma pozorovať všetko, čo sa okolo mňa deje. Radujem sa z každodenných vecí, ktoré ma stretávajú, a snažím sa ich nejakým spôsobom zapämatať. Ľahko sa prispôsobím, no o to ťažšie odniekiaľ odchádzam. Najradšej mám pocit, keď sa vydám na cestu. Lákajú ma diaľky a všetko neznáme. Sú pre mňa ako magnet, ako nevyčerpateľný zdroj energie. Jednoducho viem, že musím ísť, aj keď netuším, čo ma volá.
Rozhodla som sa navštíviť mne úplne neznámu krajinu - Indonéziu. Vďaka ročnému študijnému pobytu, ktorý som získala na Indonézskej ambasáde v Bratislave, sa môj sen začal premieňať na skutočnosť. Dátum môjho príchodu do Indonézie bol stanovený na 15. augusta 2002 a prišiel nezvyčajne skoro. Moja cesta už bola istá a všetky moje očakávania sa sústredili na tento jedinečný deň.
Aj keď som sa rozhodla pre pobyt a štúdium v tejto úžasnej krajine, moje informácie o nej boli viac než chabé. Možno aj vďaka tomu som sa tam vydala. Kto vie, aké by to bolo, keby ma niekto vopred informoval o tom, čo ma tam čaká.
Všetko sa začalo 14. augusta, kedy som povedala zbohom môjmu, povodňami zaliatemu, Slovensku.

BATIKOVANÝ OSTROV JÁVA

PRÍCHOD

Kto sa vyberie do Indonézie, musí rátať s nekonečnou cestou. Presnejšie 15 hodín strávených v lietadle, ak letíte do Jakarty z Viedne, cez Frankfurt a Singapúr. Jedinou zmenou je prestup. Inak je cesta zdĺhavá, aj napriek vymoženostiam akými sú televízia, hudba alebo usmievavé letušky, pripravené vyplniť vám vaše želania. Monitor nad hlavou vás presne informuje, kde sa práve nachádzate, nad akým mestom, morom alebo pohorím. Udáva všetky informácie o lete, v akej ste nadmorskej výške, akou rýchlosťou sa rútite, aká je teplota vzduchu a daľšie dôležité informácie, ktoré po chvíľke pre vás už dôležité nie sú. O všetkom máte prehľad. Potom sledujete nejaký film, po ňom ďalší... a znovu informácie o lete.
Ak letíte počas dňa, máte možnosť sledovať oblaky celkom zblízka a aj nevšedne - zhora. Zdá sa vám, akoby ste prelietavali ponad šľahačku alebo cukrovú vatu. Sledovať túto nádheru je niečo úžasné, hlavne ak sa do toho pripletie ešte západ slnka, prípadne vietor. Je to neuveriteľné, že taký kolos, naplnený ľuďmi a ich nespočetnými batožinami, sa dokáže udržať vo vzduchu niekoľko hodín. Ani sa mi nechcelo veriť, že som v oblakoch, ale vždy ma o tom presvedčil pohľad do okrúhleho okienka, v ktorom sa mihali vatové obláčiky a neskôr nočné hviezdy. Aj tu, v oblakoch, je veľká premávka. V diaľke pod alebo nad vami, môžete zazrieť iné lietadlá, ktoré letia k svojmu cieľu.
Nálada sa zdvihne s klesaním lietadla. Každý spozornie, na príkaz kapitána paluby sa všetci cestujúci pripútajú bezpečnostným pásom a v myšlienkach predbiehajú pristátie a všetko, čo ich čaká. Mňa čaká Indonézia. Jej matka Jakarta, ktorá ma už o chvíľu privíta otvorenou náručou, na mňa žmurká nespočetnými svetieľkami. Akoby sa ma snažila očariť a získať už pri našom prvom stretnutí.
Odrazu, akoby mávnutím čarovného prútika, strácam šesť hodín. Namiesto poludnia je večer. Časový posun! To je prvá daň, ktorú musíte zaplatiť pri príchode do Indonézie.
A som v Indonézii. Presnejšie, na ostrove Jáva.

JAKARTA - BATÁVIA

Už pri vstupe do príletovej haly na mňa Indonézia dýchla zvláštou vôňou. Steny letištnej haly krášlii rôzne maľby a ornamenty. Vzduch je tu, aj napriek klimatizácii, ťažký a lepkavý. Interiér je moderný, priestranný, ľahko sa tu dá orientovať. Chodby krášlia prekrásne, exotické kvety, zasadené v maľovaných, keramických nádobách. Po vybavení potrebných formalít, ktoré spočívajú iba vo vstupnej pečiatke, vrazenej do pasu, si naozaj môžete vydýchnuť a povedať "som v Indonézii".
Predýchala som môj prílet a začala sa obzerať dookola. V okamžiku mi to začalo dochádzať - som v úplne novom svete. Ľudia, ktorí tu čakali so mnou, boli úplne iní, než akých som stretávala v ostatných metropolách. Už na prvý pohľad. Aj na ten druhí... Boli inej pleti, v inom oblečeni, hovorili totálne neznámym jayzkom.
Zrazu som medzi davom čakajucich zazrela tabuľku s mojim menom a uvedomovala som si, že sa k nej vlastne predieram. Zvítala som sa s usmiatou ženou stredného veku. Predstavila som sa a ona mi s úsmevom vysvetľovala, že je kompetentná osoba, ktorá ma prišla vyzdvihnúť a zoznámiť s Jakartou. Neskôr mi toho vysvetlila viac. Okrem mňa čakala ešte na jedného študenta z Čiech a potom nás oboch odviezla do ubytovne, kde sme sa mali na pár dní udomácniť a konečne si uvedomiť, že všetko je odrazu úplne iné.

WISMA - Ubytovňa

Mojím prvým kamarátom v ďalekej Indonézii bol Vašek, chalan z Česka! Zložili sme sa na ubytovni a hneď sme sa vybrali spoznávať okolie. Ani sme netušili, v ktorej časti Jakarty sa nachádzame, ale ťahalo nás to do ulíc, medzi ľudí. Bol večer, všade svietili neónové lampičky, na ulici bolo veľa stánkov, ľudí, detí. Bola to asi nejaká zastrčená jakartská štvrť, pretože sme všade videli iba prízemne jednoduché domčeky, z ktorých na nás pozeralo ako na zjavenie veľa tmavých očí. Všade bolo živo. Domy boli pootvárané dokorán, ľudia vychádzali, vchádzali, telá mali v dome, no nohy vystrčené pred barák. V uličkách boli stánky, kde sa varilo jedlo na plynových varičoch, predávali mobily, krajčíri šili, deti pobiehali dokola. Bolo nesmierne dusno /a to bol len začiatok/. Vzduchom sa niesla vôňa jedla, ktorá sa miešala so zápachom z neďalekého kanála, pretekajúceho pomedzi domy. V diaľke sa nad kanálom týčila panoráma druhej strany života Jakarty - žiariace mrakodrapy. V malej trafike sme si kúpili indonézske cigaretky DJARUM, ktoré majú jedinečnú klinčekovú arómu. Sú nasladlé a keď ich fajčíte, jemne praskujú. Na moste sme si sadli na zábradlie a vychutnávali pohľad na vzdialené majestátne mrakodrapy a ošarpané domčeky, lemujúce kanál. To bol náš prvý kontakt s Jakartou.
Naplnení radosťou, že sme tu a zároveň pocitom neistoty z toho, čo nás čaká, sme sa vrátili do hostela. Tu nás na recepcii vítalo šesť usmiatych zamestnancov, z ktorých žiadny nevedel po anglicky, ale zato mali veľkú snahu s nami komunikovať. Zničení z cesty sme to vzdali a išli spať.
Už som bola v Jakarte dva dni. Potrebovala som informácie o živote v tejto krajine, o jej odlišnostiach, zvykoch, nebezpečenstvách a tak som sa vybralla na Slovenskú ambasádu. To bolo to pravé miesto na získanie takýchto informácii. Tam som sa zhodou okolností stretla aj s ďalšími dvoma slovenkami: Ivkou a Elou, ktoré tiež pricestovali na tento študijný pobyt. Všetky tri sme sa stretli s vtedajším pánom veľvyslancom Milanom Lajčiakom. Bol veľmi príjemný a oboznámil nás so súčastnou situáciou v Indonézii, ponúkol pomoc i cenné rady. Bolo fajn byť v Indonézii a súčastne na Slovenskej pôde.
Večer sme sa všetky tri zhodli na tom, že by nebolo zlé ísť sa pozrieť do známej jakartskej štvrte na Jalan Jaksa, kde sa stretávaju cestovatelia z celého sveta. Je tam veľa malých hotelov, obchodíkov a reštaurácií, prispôsobených požiadavkám európanov a západných turistov, takže sa tu necítite ako v Ázii, ale ako v Amsterdame alebo v Sydney!

JOGJAKARTA I

STASIUN KERETA - Vlaková stanica

To bol teda zážitok! Ráno o šiestej sme stáli pred budovou hlavnej vlakovej stanice v Jogjakarte. Začínalo svitať a snažili sme sa zorganizovať tak, aby sme sa bez ujmy na zdraví či našej batožine, dopravili do Parangtritis, na pláž vzdialenú od Jogje asi hodinu cesty autobusom.
Pred stanicou sa na nás vrhla skupinka chlapíkov. "Ke mana? Kam idete?", pýtali sa nás. Vysvitlo, že sú to miestni taxikári alebo majitelia becakov, ktorí rozvážaju ľudí po meste. Po dlhom dohadovaní, ktoré mohlo trvať kratšie, keby vedeli aspoň trochu po anglicky, alebo my po indonézsky, nás odviezli na autobusovú stanicu. Odtiaľ nám šli spoje priamo do Parangtritis.

STASIUN BIS - Autobusová stanica

To by človek neveril, ako môže taká autobusová stanica vyzerať. Cez hlavný vchod sme vošli do vnútra. Jej areál vyzeral ako priestranné štvorcové námestie, ktoré bolo po vnútornej strane lemované množstvo autobusov rozličnej veľkosti, technického stavu či farby. Niektorých vyzerali ako dožívajúce vraky. To bol však omyl, pretože tieto vraky sa plnili ľudmi a ochádzali za svojim cieľom. Na prvý pohľad tu vládne chaos. To sa však zdá iba nám, nezasväteným. Nástupištia sú záhadne označené, a nikto okrem domácich, tomuto značeniu nerozumie. Všade je množsvo ľudí, ktorí čakajú na spoj, alebo práve odniekiaľ prišli, a akosi sa nikam neponáhľajú a len tak postávajú. Stanicu by ste si veľmi ľahko mohli zpliesť s tržnicou, pretože tam, kde nestoja autobusy alebo cestujúci, sú rozložené stánky alebo rohože s naukladaným ovocím, jedlom, alebo iným tovarom.
Stanica spozornela, lebo okrem bežných návštevníkov sa tu objavili tri cudzinky. Každý neindonézan je nenápadný ako hrable v igelitke a nie je možné, aby sa vyhol všeobecnému záujmu okolia. Záujem je o to väčší, že je z neho cítiť zisk. Záleží na šikovnosti obchodníkov, ako dokážu upútať vašu pozornosť a presvedčiť vás, že práve on má všetko, čo potrebujete, ale sami o tom ešte netušíte. Verte mi, Indonézania sú v tom majstri.
Je ťažké zorientovať sa a hladať správne nástupište, keď okolo vás krúži množstvo ľudí. Každý sa vás snaží zaujať a pritiahnuť k svojmu stánku. Niekotrí sa k vám pridajú len preto, aby sa predviedli pred svojimi priateľmi. Snažia sa vás dotknúť, tí smelší i nadviazať rozhovor. Nakoniec na vás hovorí desať ľudí naraz a vy nemáte ano potuchy o čom. Takýto zmätok je zlatou baňou pre miestnych vreckárov, ktorí sa primiešajú do davu a snažia si aspoň niečo privlastniť. Ak ste nepozorný a nedržíte si všetko pevne, stačí malá nepozornosť a príručná batožina, alebo foťák je preč. Pravdou však ostáva aj to, že podobná vec sa vám môže stať kdekoľvek inde vo svete a samozrejme aj u nás doma. Našťastie sme sa tomu úspešne vyhli, pretože sme už mali z predchádzajúcich ciest svoje skúsenosti. Ako sokoly sme striehli na všetko, krútili sa dokola, aby nebola šanca ani zozadu. Dve sme vždy striehli, tretia bola vyzvedačom.
Zničené z nočnej cesty, ale aj prebraté týmto ranným aerobicom s batožinou, sme sa konečne prebojovali do autobusu s nápisom PARANGTRITIS. Bol to presne jeden z tých autobusov, čo už roky nemá dvere, chýba pár okien a určite si pamatá časy kolonizácie. Napriek všetkému sa chystal na odchod. Dohodnúť rozumnú cenu lístka bol samozrejme daľší súboj, ktorý sme nakoniec vzdali a tešili sme sa na more. Aby bola cesta vzrušujúca až po náš cieľ, šofér nám v tejto konzerve predvádzal svoje majstrovstvo a rútil sa neskutočnou rýchlosťou. Motor šialene zavýjaj, okná hrkotali. Museli sme sa pevne držať, aby sme cestou nevyleteli z dverí, ktoré zívali prázdnotou.
Už sa celkom rozvidnelo a prvýkrát sme mali možnosť vychutnať si krásu indonézskeho vidieka a divočiny, ktorou sme prelietavali v našej konzerve. Všetko sa preberalo do nového dňa. V autobuse bolo vlhko, cítili ame už vôňu blízkeho oceánu. Konečne sme preleteli most ponad rozvodnenú rieku a vosšli sme do malej dedinky Parangtritis.

PARANGTRITIS

Autobus zastavil uprostred dediny. Konečná zastávka bola hneď pod sochou nejakého hrdinu. Stáli tam ešte tri odparkované autobusy, v ktorých sa naťahovala partia vodičov. Všetci nás milo vítali a volali na nás.
Presunuli sme sa do najbližšieho warungu. Všetky tri sme nutne potrebovali kávu na prebratie. Našli sme si ubytovanie, presťahovali sa a hneď sme zaspali, zničené cestou.

Zotmieva sa už okolo piatej hodiny večer a vtedy tu nájdete najviac ľudí. Romantici sú všade na svete a tak v tomto čase sleduje západ slnka množstvo mladých dvojíc, ktoré sa sem prišli ukryť pred prísnimi doktrínami náboženstva a svojich rodičov. Piknik si tu robia aj viacčlenné rodiny a vychutnávajú si čaro večera alebo popoludňajšieho slnka.
Piesok je sivý, až čierny. Silne kontrastuje s bielymi vlnami a zelenomodrosťou mora. To je nesmierne divoké. Vlny sa predbiehajú, ktorá skôr dorazí k brehu. Aj preto je tu zakázané plávanie. Po ľavej strane vlny narážajú na skaly, ktoré súvisle prechádzajú do miernych kopcov, lemujúcich dedinu a tvoriacich tak charakteristicky ráz okolia. Vlny sa lámu na skalách, vracajú sa späť, všetko sa krúti ako na divokom kolotoči. Málokto sa odváži v mori plávať. Ľudia majú vyhrnuté nohavice po kolená a takto sa prechádzajú a dotykajú vody. Na pláži je obrovská tabuľa, ktorá varuje všetkých odvážlivcov pred kúpaním. Málokto si ju ale všimne, no nikto neriskuje. Sem môžečlovek prísť vegetiť a kochať sa touto divokou nádherou. Keď vietor zaduje silnejšie, vlny sa vzdúvajú do výšky, voda sa prevaľuje v obrovských špirálach a tíchne.
Rybári stoja ďaleko od všetkých navštevníkov, vidno ich iba ako paličky a tých vzdialenejších len ako bodky, na kraji vody. Sú to manželia, ktorí dodávajú manželkám čerstvé ryby do warungow a tie ich potom šikovné pripravujú pre lačných návštevníkov.
Dorazili sme do Parangtritis v pondelok. Dedina bola ľudoprázdna. Jeden warung vedľa druhého. Ich majiteľov nebolo vidieť, boli zalezení vo vnútri svojich malých podnikov a leňošili. Všetko je nachystané. Stoly, jedlo, akoby sa na niekoho čakalo, ale nikde ani noha. Nechcelo sa nám veriť, že tu môže byť niekedy plno a živo. Prechádzali sme popri prázdnych a tichých warungoch a náhodné sme vošli. To bolo radosti, keď nás jeho majitelia zaregistrovali, respektívne, keď sme ich hodnú chvíľu vyvolávali. Jedálny lístok visí na vchode každého warungu. Pre nás to bola jedna veľká záhada, kedže všetko bolo napísané v indonézštine. Naše prvé pokusy dohovoriť sa boli skutočné komické, ale čo človek neurobí kvôli hladnému žalúdku?! Nemali sme pojem ani o tom, čo z toho sú nápoje a čo sú jedlá. Dohodli sme sa, že si každá dáme niečo iné a rad radom zistíme, čo je čo. Tak sme to praktizovali zo začiatku. Neskôr sme objavili warungy, kde bolo jedlo už nachystané v miskách a vyložené v presklenej skrinke. Na to, na čo sme mali chuť sme ukázali a zo všetkého postupne ochutnali. Tu sme okrem jedla dostali aj prvé lekcie indonészštiny.
Majitelia aj ostatní návštevníci boli veľmi srdeční a napriek tomu, že sme nerozumeli, čo hovoria, sme sa všetci dobre zabávali .

Výsledná stránka:   1   2   3   4       Ďalšia >  

Tento bulletin vznikol vďaka láskavej podpore Veľvyslanectva Indonézskej republiky na Slovensku, Mudroňova 51, Bratislava.
Autorka textu: Gabriela Hrdá
Odborná pomoc: Jeho excelencia, veľvyslanec Indonézskej republiky na Slovenku p. Bintang P. Simorangkir
Editor: Ivana Petríková /Text neprešiel jazykovou úpravou/
Ilustračné fotografie: Ivana Petríková 
Rok vydania: 2003
Náklad:...... kusov

Embassy of the Republic of Indonesia, Bratislava  -  Slovakia