Magická Jáva
Autor: JURAJ SEDLÁK - PLUS 7 dní

Najľudnatejší indonézsky ostrov je prerastený mágiou a ukrýva najväčšiu budhistickú stavbu sveta

Osvietení vyzerajú obaja. Staručký Agus v oranžovom rúchu i kamenná socha Budhu. Nie je jediná, navôkol sú ich stovky. Podaktoré bez hláv, bez rúk a nôh. Sedia nehybne už stáročia. Agus, jediný živý medzi nimi, bije do očí.  Mlčí ako hrob, oči má privreté, len ústa mu melú naprázdno. Medituje, ponorený hlboko do seba. V lotosovom sede sa snaží dospieť k nirváne, stavu najvyššej blaženosti. Keď skončí s modlitbou, kráča ďalej. Napreduje v smere hodinových ručičiek, nie ako nevšímaví turisti. Zdola nahor, po špirále, schodmi kráča k najväčšej stupe v tvare zvona.

„Od pozemského sveta, až tam hore,“ vyriekne staručký mních a pichne prstom do neba. Borobudur je kamenná učebnica budhizmu, jeden z divov sveta. Stúpanie k jeho vrcholu má svoje zákonitosti. Začať treba od východu a obísť chrám desaťkrát, čo je dobrých päť kilometrov. Pútnik Agus je na predposlednej z ôsmych terás. Na samom vrchole pyramídy ho čaká nirvána, stav nebytia. Nie dnes, ale raz určite...

Odkaz dávnej histórie Jávy: Borobudur je najväčšia budhistická stavba sveta, skvost Indonézie. Opantáva a priťahuje nielen budhistov. Stojí neďaleko Yogyakarty, kultúrneho centra ostrova Jáva, čoby kameňom dohodil od obávanej sopky Merapi. Veľkolepá stavba, ktorú má 2 911 metrov vysoký vulkán na očiach,  má tvar lotosu, posvätnej kvetiny Budhu. Borobudur je priam tehotný symbolikou. Znázorňuje štruktúru vesmíru. Z vtáčej perspektívy pripomína obrovskú mandalu, magický kruh. Je to doslova Budhovo posolstvo v kameni.

História Borobuduru je opradená tajomstvom a nejasnosťami. Za dobu vzniku je považované 8. storočie – obdobie, kedy na strednej Jáve vládla veľmi mocná a bohatá budhistická dynastia Šailendra. Stavbu Borobuduru však započali panovníci hinduistickej dynastie Sandžaja, ale neskôr s výstavbou prestali. Budhisti ich vytlačili na východ. Noví vládcovia monument prispôsobili svojmu videniu sveta, čiže pôvodne hinduistickú stavbu premenili na veľkolepý a dnes najväčší pamätník budhizmu na našej planéte. „Dynastia Šaindlera musela byť rozprávkovo bohatá,“ vyriekne náš sprievodca Damar s pompou. Traduje sa, že jávsky kráľ oženil svojho syna s dcérou kráľa sumatranskej Šrívidžaje. „A to bola preslávená námornícka ríša. Ovládala námornícke cesty a obchod na Sumatre a v Malajskom prielive,“ vysvetľuje. Sobášom došlo k prepojeniu dynastií i nesmierneho bohatstva.  „Stojíme na posvätnej pôde ležiacej na sútoku dvoch riek Elo a Progo, ktorá vtedajším hinduistickým vladárom pripomínali Gangu a Yamunu, najuctievanejšie rieky v severnej Indii. Okrem toho, kúsok odtiaľto smerom na severovýchod pri meste Magelangu, leží miesto nazývané Gunung Tidar, ktoré podľa Jávanov drží ostrov, aby neodplával do mora,“ vraví Damar, rodený moslim, ktorého Borobudur, aj napriek odlišnému vierovyznaniu, nesmierne fascinuje. Svätyňa je vraj najkrajšia pri východe slnka. Zasadená do okolitej džungle dýcha pokojom.

Islam ako skúška: Na stavbu Borobuduru použili viac ako 1,6 miliónov kvádrov z andezitu, tvrdej vulkanickej horniny získanej z okolitých riek. Vytesané boli do presných rozmerov tak, že steny sa mohli stavať bez použitia malty. Kamene vytesávali stovky až tisícky robotníkov a mnoho remeselníkov, ktorí mali za úlohu zobraziť do kameňa reliéfy a sochy.  Tie podrobne znázorňujú epizódy zo života osvieteného Budhu so všetkými reinkarnáciami. Najväčšou skúškou bol pre Borobudur príchod islamu na súostrovie. Písalo sa 14. storočie. Vládcovia i poddaný ľud prijímali nové náboženstvo relatívne ochotne. „Rovnostársky islam predstavoval pre spoločnosť lepší a spravodlivejší sociálny systém.

Neskôr slúžilo nové náboženstvo ako zjednocujúci prvok v boji proti európskym kolonizátorom. Ľudia opúšťali starých bohov a chrámy rozoberali na stavebný materiál,“ objasňuje Damar. Borobudur sa našťastie tomuto smutnému osudu ubránil. Jeho obdivovatelia ho pravdepodobne zasypali pieskom a hlinou. Ostatné už zariadila rýchlo rastúca tropická vegetácia. Keď bol v 19. storočí Borobudur znovuobjavený, rástli na jeho terasách vysoké stromy. Domáci však líčia aj iný príbeh. Vraj monument zasypal popol z obrovskej erupcie neďalekej sopky Merapi. Tak, či onak, zostal kameň na kameni. Odolal času i poveternostným podmienkam, aj vďaka dokonale prepracovanému odvodňovaciemu systému.

Znovuobjavenie: Nová etapa v histórii Borobuduru začína príchodom Angličanov na súostrovie. Kolóniu spravovali v rokoch 1811 až 1815. Generálnym guvernérom Jávy sa stal Sir Thomas Stamford Raffles, pokrokovo uvažujúci a ambiciózny mladý muž, ktorý veril, že Jáva mohla byť kedysi domovom vyspelej civilizácie. Nemýlil sa. Raffles dal preskúmať miesto, na ktorom, ako sa dopočul, bola ukrytá impozantná stavba v tvare pyramídy. Objavil Borobudur a začal ho odkrývať. Rafflesové plány však zmaril koniec napoleonských vojen a navrátenie kolónie pod správu Holanďanov. Tí boli k bohatej histórii a kultúre indonézskych ostrovov ľahostajní. V roku 1882 dokonca zvažovali, že celý Borobudur rozoberú a jednotlivé časti vystavia v múzeu. Chvalabohu, sa tak nestalo. Až v roku 1973 sa započala desaťročná rekonštrukcia pod záštitou UNESCO.

 Stavba bola úplne rozobraná, jednotlivé kamene označené, chemicky ošetrené a vyčistené a znovu zostavené do pôvodnej podoby. „Liečenie“ si vyžiadalo 25 miliónov dolárov. Do neďalekej Yogyakarty začalo prichádzať viac turistov. V jej okolí sa totiž nachádza aj preslávený komplex hinduistických chrámov Prambanan a množstvo ďalších historických skvostov. 

Batiková mafia?: Neverím vlastným ušiam. Päťdesiatnik Djoko ma pred Yogyakartou varuje: „Mesto sa hemží dohadzovačmi. Striehnu na turistov, aby na predaji menej kvalitnej batiky zarobili.“ Len čo to dopovie, moje podozrenie nadobudnuté zhruba pred pol hodinou, sa potvrdí. Naletel som. „Voláme to Coca-cola batik. Namočíte ho do vody a maľba zmizne. Ako zázrakom,“ pozrie na kus látky s klasickým motívom, ktorú som v akejsi galérii kúpil za pár dolárov. Vysvitne, že Djoko robí strážcu v sultánskom paláci, okolo ktorého sa točí všetok život v Yogyakarte. Nekecá, vyťahuje preukaz s fotkou.  Medzi rečou mi ponúka rikšu. Vraj ma jeho priateľ lacno odvezie. A kam? „Internet,“ poprosím. Drobný muž si známe slovo premelie párkrát v ústach, prikývne a po desiatich minútach svižného šliapania do pedálov ma s úsmevom vysadí. Trčím tam, kde predtým. V galérii batikovej mafie... Aj kváziumelci chcú v Yogyakarte prežiť. A „bule,“ čiže biely, a navyše turista, má v očiach domorodcov predovšetkým peniaze.  

Batik: U Čierneho Picassa sú ceny drahšie, ale záruka nefalšovaného umenia je istá. Dôkaz? Keď prídu turisti, spoza majstrovej dielne vybehnú tri žienky a hor sa do práce. Nech kupujúci vidia, ako sa maľba rodí pod šikovnými rukami. Včelí vosk nanášajú na plátno z bavlny alebo hodvábu a opakovane ho farbia. Tradícia stará vyše štyri storočia. „Batik je filozofia,“ tvrdia umelci. Tunajšieho Picassa z Jávy, ako sa majster častuje, pozná skoro celé polmiliónové mesto. Predáva kvalitu za tvrdú menu. Ceny sa ako všade v Indonézii zjednávajú.

Očakáva sa to od vás ako skutočnosť, že v období dažďov zaprší. Pre mnohých drobných obchodník z ulice, je to jediné riešenie ako aspoň niečo predať a vyžiť. „Batik je symbolom postavenia, prináša šťastie, môže uzmieriť duchov,“ tvrdí majster Picasso. Najkvalitnejší batik sa rodí práve v tomto meste. Umelcov je v Yogyakarte neúrekom, hádam najviac v dvestomiliónovej ostrovnej ríši. Celé rodiny sa venujú sochárstvu, vyrábajú tradičné bábky, keramiku, hudobné nástroje, pracujú s hlinou. Indonézania sú nesmierne zruční a šikovní. Rodení umelci. 

Yogyakarta: Je prerastená dedina. Jej ulice sú ako tepny, plné života. Starousadlíci tam žijú vedľa prišelcov, umelci a študenti z celej krajiny po boku dedinčanoch z blízkeho okolia, ktorí sem deň čo deň prúdia, aby sa dajako uživili. Mesto sa ráno nafúkne a po tom, čo zhasne slnko, znovu spľasne. Ako bublina. Yogya, ako ju v skratke volajú domáci, nie je iba ďalšie mesto Indonézie. Pre Indonézanov je miestom, kde sú náboženstvo, tradície a umenie koncentrované v najčistejšej podobe. Inými slovami – Yogya je kultúrnou Mekkou súostrovia. Nakrátko bola dokonca aj hlavným mestom, ale to bolo už dávno. Dnes je sultanátom. Správcom regiónu je samotný sultán, v histórii už deviaty v poradí.  Dodnes žije v starom sídle prvého kráľovského rodu Hamengkubuwonovcov, ktorého elegantné paláce tvoria celý komplex historického mesta Kraton.  „Predstavuje maketu hinduistického kozmu. Sultáni, aj napriek tomu, že vyznávali islam, nepopierali vieru svojich predkov, postavenú na hinduizme a animizme,“ vysvetľuje  sochár Rommy. Má Kristove roky rokov, dve deti, učí na univerzite. Inde by žiť nechcel. Samotná Yogyakarta vyrástla na troskách kedysi mocného kráľovstva, v tieni posvätnej hory Merapi, obávanej sopky, ktorá najmenej dvadsaťkrát ročne na seba strhne pozornosť.

Je stále aktívna a straší domorodcov, ktorí si ju udobrujú modlitbami a obetami. Raz ročne sa k nim pridá aj sultán. 

Študentské mesto: Yogya je  plná študentov, univerzitné mesto.  Na desiatkach univerzít je možné študovať čokoľvek. Od tradičného tanca, divadla, poézie a umenia,  až po moderné technológie. Život a inú atmosféru mu vštepujú práve mladí ľudia. Aj preto je mesto viac liberálne. Držanie sa za ruky i pusa na verejnosti sa tu mladým ako-tak tolerujú. Inde tým nie sú príliš nadšení. „Islam má pravidlá, a tie sa nepatrí porušovať,“ dozvedám sa v hlúčiku študentov pri sultánskom paláci. Po zotmení hrajú pred jeho bránami nezvyčajnú hru. Rastú tam dva obrovské stromy, kedysi boli tri, ale jeden vyhynul v deň, keď zomrel bývalý sultán. Zasadili ho,  keď sa narodil. Stromy sa považujú za zakliate. Študenti sa vzdialia na dvadsať metrov od nich a zaviažu si oči. Môžu si byť istí, že medzi ne netrafia. Podarí sa to len málokomu.  Nečudo, tunajší vedia, prečo... „Môžu za to duchovia. Každý u nás na nejakých verí. Účinkujú ešte aj v telenovelách. Jáva je prerastená mágiou,“ priznáva študent Edi. Jeho otec pochádza zo Sumatry a doma má magické  predmety na riešenie akéhokoľvek  problému. „Ak chceš získať priazeň nejakej ženy, stačí, ak je dáš spermiu zo slona,“ povie Edi príklad, ktorý mu ako prvý príde na rozum. Yogya je vraj od mágie a duchov ako-tak chránená.  Údajne, vďaka sultánovi.   

Warung: Zoznamujem sa  Muzakirom. Je z neďalekej dediny.  Prihovorí sa sám. Angličtinu pochytil z rozhovorov s turistami. Predáva čudesné ovocie. Liči, rambutan, kokosové orechy, mango... Všetko poukladané na bicykli, ktorý si hádam pamätá ešte holandských kolonizátorov. Nie som ďaleko od pravdy. Zdedil ho po otcovi, ten ho dostal od istého Holanďana, ktorý sa odsťahoval na Bali. Tropické ovocie mu rastie pod nosom, nemusí chodiť ďaleko. Od hladu neumrie, ale z niečoho žiť treba. Zarobí málo, nie viac ako 20 dolárov mesačne. Musí sa postarať o manželku, deti sú už samostatné. Dcéra študuje na vysokej škole, syn pracuje vo warungu na okraji mesta. Warung je obdoba našej krčmy. Stretávajú sa tam prevažne muži na kus reči. Piť majú vo zvyku len presladený teplý čaj, alkoholu tam niet. Islam, ktorý v Indonézii vyznáva deväťdesiat percent populácie,  je v tomto smere neoblomný. Aj pes je v poňatí Alaha špinavé zviera. Na Jáve sú psy raritou, naopak vtáčí trh nájdete v každom veľkom meste. Vták je posvätný  a čistý.

Chlpaté nohy: Trhovisko majú na Jáve, najľudnatejšom ostrove Indonézie, v každej dedine. To v Yogyakarte je však iné. Zasadené do reálií starého mesta sultanátu. Ožíva so svitaním. Hemží sa kadekým a kadečím. Pomedzi ospalých vodičov rikší sa prepletajú dymiace motorky a zelené mikrobusy „bema“ - verejná doprava bez akýchkoľvek pravidiel. Vône, hluk a farby sa pod vypršaným nebom bijú navzájom. Čerstvé ryby, živé i nedávno operené sliepky, ovocie od výmyslu sveta, na pohľad cudzia zelenina, jedlá z ryže na všetky spôsoby, koreniny na kilá, klietky s exotickými vtákmi, holuby za päťtisíc rupií a tovar prenášaný odkiaľsi kamsi. Vo vzduchu visí smiech i džavot obchodovania. Na ulici spôsobujem rozruch. Domáci ma zdravia ostošesť a prstom ukazujú na moje nohy. Usmievajú sa, niektorí až chichocú.  Syn miestneho rybára nelení, skloní sa mi k nohám a potiahne... Presvedčil sa, čože mi to z nich vyrastá. Celá ulica sa rozosmiala. Chlpaté nohy?! Pre tunajších ľudí symbol iného, na hony vzdialeného sveta, kam sa asi nikdy nedostanú. Tak prečo sa ho  nedotknúť aspoň prostredníctvom cudzinca, ktorý sa skoro ráno túžil nabažiť ich odlišnosti.

JURAJ SEDLÁK

PLUS 7 dní

Embassy of the Republic of Indonesia, Bratislava  -  Slovakia