Tuesday, February 14, 2006
Ostrov
bohov
Autor: JURAJ SEDLÁK - PLUS
7 dní
Na Bali je okolo dvadsaťtisíc svätýň a chrámov, ale aj pätnásť päťhviezdičkových hotelov
„Sú ako ryby, rastú vo vode,“ skonštatuje Made a ukáže na deti. Bezstarostne sa čvachtajú v oceáne. Po kom asi sú? Sám sa čuduje, myká plecami. Made má síce štyridsaťpäť rokov, ale plávať nevie, aj keď je rybárom. Balijského mora na severe, či Indického oceánu na juhu, sa bojí, ako väčšina pôvodných obyvateľov indonézskeho ostrova Bali. Voda ako voda... Niežeby mal panický strach, skôr rešpekt. Už jeho predkovia vedeli, že more je ríšou chorôb, nešťastia a smrti. Jeho paradoxne živí. „Keď ma raz pochová, aspoň budem vedieť, kde skončím, a kde sa znovu narodím,“ dodá smrteľne vážne. Na pláž v rybárskej dedinke Jimbaran chodia domáci Balijčania na kus reči, nie kvôli kúpaniu. Ešteže rýb je vo vode, chvalabohu, viac ako detí.
Život rybára: „No, nie je to bohvie čo,“ zhrnie Made svoj život do jednej vety. Niežeby nebol šťastný, to nie! Na šťastie má iný meter, ako na blahobyt. Vyžije len tak-tak, ale pokoj na duši... ten mu nechýba. Má, čo má! Býva v biednom domčeku neďaleko pláže, tlačia sa tam tri generácie. Na krku má ženu a štyri deti – všetko chlapcov. Skoro celý deň ich nevidí. To, čo uloví, predáva turistickým warungom - reštauráciám na pobreží, zbytok ponúkne na miestnom rybom trhu. Na more vyráža v noci, úlovok musí byť za svitania na brehu. Loďku má vlastnú, pred pár rokmi kúpil vrak a opravil ho. Pravidelne a s obľubou svoj jediný majetok maľuje. „Keď doslúži, nakreslím na trup loďky vlastnú ženu,“ pýši sa talentom umelca. Má ho vraj od bohov. Na Balijčana nič nezvyčajného.
Made zarobí žalostne málo. Šesťdesiat dolárov za mesiac, menej ako priemerný plat. Keď sú plné siete, má o čosi viac. Koľko na jeho rybách „ryžujú“ vychytené reštaurácie, nechce ani pomyslieť. „Turisti,“ povzdychne, keď zbadá „vtáka z ocele“, ako jeho deti volajú lietadlo. Nebo sa nimi len tak hemží. Horšie je, že rybári v Jimbaran majú pocit, akoby im rolovali priamo v kuchyni. Medzinárodné letisko je čoby kameňom dohodil. Domáci už dávno vedia, že s každým „vtákom“ prilietajú peniaze. Horšie je, že aj iné mravy. Rybári potichu priznávajú, že na turistoch sú už závislí. Chutia im čerstvé ryby. Nehovoriac o tom, že mnohí domorodci už nevedia robiť nič iné, len slúžiť cudzincom. Aj tým od naproti. Na druhom konci zátoky totiž stojí najluxusnejší zo superluxusných hotelov, pýcha ostrovného turizmu. Príliš ho nevidno. Je dokonale zamaskovaný v bujnej vegetácii, za bariérou prepychových záhrad. Zaslúži si - má päť hviezd. Rybári v Jimbaran ich majú v noci viac – na tisíce.
Bohovia a turisti: Tých je na Bali najviac. Od juhu ostrov zarastá turizmom, bohovia a svätyne sú všade. Kuta. Sanur, Nusa Dua sú turistické strediská. Akoby s ostrovom, ktorý mnohým prirástol k srdcu ako raj na zemi, nemali nič spoločné. Práve tam sa Bali zmenilo na nepoznanie. Samé klimatizované nákupné strediská, v ktorých je zima a značkový tovar. Strážené hotely, „sladké“ bazény, bujaré záhrady, golfové ihriská. Nočné bary, diskotéky, aby sa civilizovaní turisti mali, kde zabaviť, kde opiť. Nemôžu chýbať celosvetové siete rýchleho občerstvenia, internet, pouliční dohadzovači všakovakých služieb a znovu obchody, hotely... služby. Každý taxík na turistu pre istotu zatrúbi, večer sa rovno na ulici ponúkajú dievčatá i drogy... čokoľvek. Stačí si povedať. I modré z neba. Leto po celý rok! Príťažlivosť Bali spočíva v presnom opaku toho, čo miestni a zahraniční podnikavci vybudovali na južnom pobreží. Prvý výškový hotel vyrástol v roku 1967 na pláži v Sanure, neďaleko hlavného mesta Denpasar. Bali Beach so svojimi desiatimi poschodiami narušil do tej doby svätý zákaz prevýšiť vrcholky paliem svetskou stavbou. Tým odštartoval pochybný hotelový boom, ktorý v očiach pravoverných domorodcov deklasuje najjužnejšiu časť ich ostrova na niečo skazeného. Na Bali je dnes pätnásť päťhviezdičkových hotelov, tisícky hotelových izieb. Zarába na nich hŕstka zahraničných investorov a podnikateľov z Jávy. Platy, ktoré ponúkajú svojim zamestnancom sú v porovnaní s cenami, ktoré účtujú svojim hosťom, na zaplakanie. Bali žije na juhu jeden z dvoch paralelných životov. Len pre cudzincov, a najlepšie bohatých! Ten druhý, ustúpil vyššie na sever, do hôr, k sopkám. Dobrodruhov, milovníkov umenia a samotných umelcov vystriedali tí, ktorí sa na Bali prileteli zabaviť, opiť, vykúpať v mori. Veď vychytený indonézsky ostrov je len tri hodiny letu z austrálskeho Perthu a necelých šesť hodín zo Sydney. Hojne však lietajú aj Japonci, Číňania, Thajčania, Európania...
Hinduisti: Ozajstné Bali, aj keď už nie nedotknuté a zabudnuté ako kedysi, za nachádza vyššie. Smerom na sever. Svetové strany obyvateľov ostrova príliš netrápia. Sever, ani juh vlastne nemajú. Orientačným bodom je totiž hora Gunung Arung, najposvätnejšie sídlo bohov a najvyššia hora Bali. Hlavným smerovaním je kaja, čiže - k hore. Tam ešte ostrov neupadá na duchu, ani na kráse. Kelod, ciže od hory, je smerom k moru. Všade úrodná zem, do očí bijúca zelená, ryžové polia. Domorodci, ktorých živí pôda, tam strávia väčšinu dňa a dokopy pol života. Všetky etapy pestovania ryže sú sprevádzané rituálmi k pocte Šrí Déví, hinduistickej bohyne ryže a blahobytu. Dohliada azda na všetko, okrem zavlažovania terasovitých polí. To má pod palcom miestna správa tzv. subak. Na Bali existuje už od 9. storočia. Z toho obdobia sú známe aj prvé stopy po hinduizme, ktorý sa na ostrove natrvalo usadil po roku 1343, keď bol kolonizovaný mocnou hinduistickou ríšou Majapahit z východnej Jávy. Obyvatelia Bali tieto zmeny neprijali a vybudovali si vlastné dedinky v odľahlých oblastiach. Wayan je potomok Agabalijcov, pôvodných Balijčanov, ktorí dodnes žijú v dedinke Trunyan pri jazere Batur. Jeho meno je symbolom kasty. Základom balijskej spoločnosti je totiž dedičný kastovný systém. Wayan je z kasty najnižšej – sudra. Predstavuje obyčajných ľudí, ktorí tvoria deväťdesiat percent obyvateľov ostrova. Deti tejto kasty sú pomenované podľa poradia. Prvorodený dostane vždy meno Wayan, druhorodený Made, tretie dieťa sa volá Nyoman a štvrté Ketut. Aby sa rozoznalo pohlavie, chlapcom sa pred meno dáva „I“ a dievčatám „Ni“. Aj obydlia sa líšia podľa kasty a bohatstva rodiny. Každá domácnosť má vlastný chrám, okolo ktorého sa krúti život mnohopočetných rodín. Čím bohatšia, tým honosnejšia svätyňa. Na Bali sa ako na jednom z mála ostrovov Indonézie zachoval hinduizmus. Odolal „nájazdom“ islamu, ktorý vyznáva zbytok ostrovnej ríše. Životu miestnych ľudí dominuje nepretržitý sviatok. Poctivo a viditeľne si žijú svoju vieru. Svätostánkov, chrámov a drobných oltárov, na ktoré nosia tri razy denne drobné obety pre bohov, je na ostrove údajne okolo dvadsaťtisíc. Kvety, ovocie, za hrsť ryže, kúsky mäsa, všetko naaranžované na palmových listoch. Obety sú všadeprítomné. Sú v autách, pri sochách vysmiatych bohov a bôžíkov, v taxíkoch, pred domami, na chodníkoch, na malých nenápadných oltárikoch, na poliach... Kvety zvädnú, mäso zožerú psy, niektoré pošliapajú nevšímaví turisti. Nikomu to nevadí. Esenciu obetovania vstrebávajú božstvá ešte predtým, než podľahnú skaze. Pre dobrých bohov sú určené ďaleko väčšie obety. Celé kurčatá a haldy ovocia zdobené kvetmi, nosia ženy do chrámov na hlavách. Muži zatiaľ stavajú slavobrány zo zdobených bambusových tyčí. Na Bali sa každý deň svätí, veď na ostrove žijú tri milióny ľudí.
Žijú pre bohov: Turistický ruch sa Wayanovej rodiny takmer netýka. Na pláž sa celý rok nedostanú, ak tak, len ak niekto „odíde“, aby sa znovu narodil. Pre domorodcov majú pláže jediný význam: slúžia ako miesto kremačných obradov pre mŕtvych. Živia ich ryžové polia, ktoré obrábajú. Chovajú dvoch volov, aby mal kto ťahať pluh. Žijú pre bohov, ktorých uctievajú: Dharmu, Višnu, Šivu, alebo toho, ktorý všetkých „zastrešuje“ – všemocného Sangjang Widi Wasu. Vo všetkom, čo ich obklopuje, vidia život. Čas na Bali merajú náboženské obrady a tradície. Nehovoriac o tom, že balijský rok sa riadi hneď tromi kalendármi. Najstarší sa nazýva saka, najzložitejší wuku. Najväčším sviatkom je bez debaty posledný deň kalendára wuku, ktorý delí rok na týždne rôznej dĺžky. Všetky sa stretnú raz za 210 dní. To je aj magické číslo domorodcov. „Počas prvých 210 dní života sa totiž žiadne dieťa nesmie dotknúť zeme, lebo by doňho mohla vstúpiť nejaká zlá sila. Moja mama by si nikdy nedovolila položiť kojenca na zem, pokiaľ od jeho narodenia neuplynie celý rok wuku,“ vysvetľuje Wayan. Je to vraj jednoduché. Dobro je hore a zlo, naopak dole. Najdôležitejšie chrámy sú preto na úpätí najvyšších sopiek. Na opačnej strane – dole, teda smerom k moru, sú chrámy mŕtvych. Tam sa dá najľahšie prísť do styku s leyakom, duchom vládnucim nekalými kúzlami. Duchovia visia vo vzduchu aj pri tradičnom balijskom tanci barong., ktorý sa na dedinách večer čo večer tancuje pod drevenými prístreškami. Rovnako, ako v živote, ani na javisku sa zápas mytologického zvieraťa Baronga, zastupujúceho dobro, a zlej čarodejnice Rangdy nekončí. Dobro a zlo sú totiž večné.
Ubud: Bali nie je veľký ostrov. Pre porovnanie, je asi o tretinu menší ako Kréta či Cyprus. Z indonézkych ostrovov je najznámejší, aj keď rovnica - Indonézia rovná sa Bali neplatí ani naopak. Bali nie je pravá Indonézia. Je tam iné náboženstvo a vraj dva razy vyššia životná úroveň ako v ostatných končinách obrovskej Indonézie. Tí, čo žijú z turistov, dajú tomuto tvrdeniu azda za pravdu. Domorodci, čo žijú z ruky do úst, sotva. Všetko je kvôli turistom drahšie. Potraviny, pôda, služby...
Mestečko Ubud, vzdialené 25 kilometrov na sever od Denpasaru, je jedno z najväčších stredísk indonézskeho maliarstva. Sotva desaťtisícové mestečko sa ukrýva v kopcoch medzi ryžovými poliami. Je plné galérií, múzeí a umelcov, ktorí prežili nával turistického „objavenia“. Ubud síce už nie je tichý a inšpiratívny ako kedysi, ale obrovskú energiu a umelecký náboj ešte celkom nestratil. Prežíva aj tradičný spôsob života v okolitých dedinkách, pričom každá navôkol je zručná v čomsi inom. Od vyrezávaných drevených sôch, cez nábytok, batik až po sochy z kameňa a sopečného tufu. Talent musia mať domorodci od bohov. Aj čo sa chytania rýb týka. Presvedčiť ma o tom chce Bagong, rodák z Ubudu, jeden z najlepších rybárov v Jimbarane. Nie hneď, na druhý deň. Príde pre mňa v hodine pagi pagi, čo znamená skoro ráno. „Musíme vyraziť pred svitaním, aby som si nerozhneval bohov,“ má svoj dôvod. Nemám na výber. Chvalabohu, ešte stále majú na ostrove posledné slovo bohovia a nie turisti.
JURAJ SEDLÁK
PLUS 7 dní