Updated November 19, 2007
|
I N D O N É Z I A
Názov Indonézia pochádza z gréčtiny. `Indos` znamená indický a `Nesos` ostrovy. Indonézska republika pozostáva zo 17 508 ostrovov, niektoré z nich sú len maličké skalnaté a neúrodné ostrovčeky, iné sú také veľké ako California alebo Španielsko a pokryté hustou tropickou džungľou. Približne 6 000 týchto ostrovov je obývaných, z čoho päť hlavných ostrovov a 30 menších súostroví tvorí domov väčšine populácie. Hlavné ostrovy sú Sumatra (o rozlohe 473 606 km2), Kalimantan (539 460 km2), Sulawesi (189 216 km2), West Papua – Západná časť ostrova Papua Nová Guinea (421 981 km2) a Jáva (132 187 km2). (Kalimantan – nový názov pre ostrov Borneo, Sulawesi – kedysi ostrov Celebes a West Papua – donedávna ešte Irian Jaya, pozn. prekl.) Svojím počtom obyvateľov, vyše 200 miliónov, zaberá Indonézia štvrtú priečku najľudnatejšej krajiny na svete. Administratívne sa delí na 30 provincií.
Dôkazom najstarších obyvateľov Indonézie sú fosílie druhu Pithecantropus Erectus (opočlovek vzpriamený), ktoré sú staré 500 000 rokov a boli objavené neďaleko dedinky Trinil vo východnej Jáve doktorom Eugene Dubois v roku 1809. Najväčšie sťahovanie na indonézske súostrovie sa začalo asi pred 3000 rokmi, keď sa Dongsonská kultúra Vietnamu a južnej Číny začali rozpínať smerom na juh, pričom so sebou priniesli kultúry doby mladšej kamennej, bronzovej a železnej, ako aj austronézsky jazyk.
Ich techniky zavlažovania ryžových polí sa v Indonézii používajú dodnes. Iné pozostatky tejto kultúry, ako napríklad rituál obetovania bizóna, vztýčenie kamenných megalitov a tkanie pásu „ikat“ je možné vidieť ešte v izolovaných oblastiach súostrovia. Indonézia bola v prvom storočí, keď sa začala rozvíjať Hinduistická a Budhistická ríša, pod vplyvom mocnej indickej civilizácie, a to postupným prílevom indických obchodníkov. Okolo 7. storočia bolo na vzostupe silné Budhistické kráľovstvo Sriwijaya a predpokladá sa, že práve v tomto období bol postavený úžasný budhistický chrám Borobudur v strednej Jáve. Trináste storočie sa nieslo v znamení bájnej ríše Majapahit Hindu na východnej Jáve, ktorá zjednotila celú dnešnú Indonéziu a časť Malajského polostrova. Existovala dve storočia. Z tohto slávneho obdobia v indonézskej histórii pochádzajú monumenty na ostrove Jáva, ako napríklad úžasný chrámový komplex Prambanan, neďaleko mesta Yogyakarta, ale aj záhadný chrám Penataran na východnej Jáve a nadpozemské chrámy v oblasti Dieng Plateau. Prvý záznam ozbrojenej invázie Indonézie je z roku 1293 a prislúcha notorickému mongolskému cisárovi Kubilaiovi Khanovi. Postupne neskôr začali arabskí obchodníci šíriť do tohto teritória islam, ktorý však nenahradil hinduizmus a budhizmus, až do 16. storočia dominantné náboženstvá. Moslimské kráľovstvo vyklíčilo a zapustilo svoje korene, avšak nik netušil a nepredpokladal silnú a dlhotrvajúcu inváziu európskych mocností, Portugalska a neskôr Holandska, ktoré trvalo až do druhej polovice 20. storočia. Po Holanďanoch panovali krátke obdobie v Indonézii počas II. svetovej vojny Japonci. Kapitulácia Japoncov v roku 1945 znamenala koniec svetovej vojny v Ázii a začiatok skutočnej nezávislosti Indonézie.
Je to tropická krajina s pekným počasím po celý rok, ktorý sa delí na dve ročné obdobia, daždivé a suché obdobie. Monzún od východu prináša v období od júna do septembra suché počasie, zatiaľ čo západný monzún od decembra do marca počasie daždivé. Prechodné obdobia medzi obidvomi sezónami sú charakteristické nádhernými slnečnými dňami s občasnými búrkami. Dokonca aj v strede obdobia dažďov sa teploty vzduchu pohybujú v rozmedzí od 21 do 33 stupňov Celzia, až na mimoriadne výnimky. Najdaždivejšie býva v decembri a v januári. Priemerná vlhkosť vzduchu je zvyčajne medzi 75 – 100 %.
Britský prírodovedec A. R. Wallace (1823-1913) stanovil imaginárnu čiaru (pomenovanú podľa neho, Wallaceova línia), ktorá rozdeľuje ázijskú faunu od austrálskej. Prechádza medzi ostrovmi Bali a Lombok a medzi ostrovmi Kalimantan a Sulawesi. Potom pokračuje južne od Filipín a severne od Hawaii. Táto teória vysvetľuje prítomnosť ázijských a austrálskych druhov fauny v Indonézii. Avšak v Indonézii sa nachádzajú aj druhy pôvodné, napríklad orangután zo Sumatry a Kalimantanu, veľký jašter varan komodský, jednorohý nosorožec jávsky, byvol, tiger a mnoho iných druhov, ktoré sú chránené a žijú v národných parkoch.
Flóra Indonézie predstavuje kvety od maličkej orchidey až po obrovskú rastlinu menom `rafflesia`, ktorá má kvet veľký v priemere asi jeden meter a je najväčší na svete. Poľnohospodárska kultúrna flóra zahrnuje kaučuk, kokos, kávu, čaj, kukuricu, korenie, bavlnu, tabak, ryžu a množstvo ovocia a zeleniny. Indonézia patrí medzi krajiny s najbohatšími zásobami stavebného dreva a tropického tvrdého dreva vo svete. Celková plocha lesov, ktorú vykazuje a kontroluje štát, činí približne 12,9 miliónov hektárov. Tvrdé drevo nazývané „meranti“ tvorí okolo 56% celkového vývozu stavebného dreva. Ostatné druhy sú napríklad: drevo ramínové, agátové, týkové, borovicové, rákosové a bambusové.
Hlavnou potravou väčšiny Indonézanov je ryža, no na niektorých ostrovoch vo východnej časti Indonézie hlavné potraviny tvoria kukurica, ságo, manioková múka a sladké zemiaky, hoci sa to postupne mení, ako sa ryža stáva čoraz obľúbenejšou. V strave prevládajú ryby a morské živočíchy na rôzne spôsoby, čerstvé, slané, sušené, údené alebo v cestíčku a to vskutku rozličné druhy, napríklad homáre, ustrice, garnáty, krevety, kraby, atď. Kokos nájdete všade a okrem jeho spracovania na olej na varenie, sa jeho mlieko a dužina používa ako ingredient do mnohých jedál. Koreniny a zvlášť čili korenie sú dôležitou esenciou pri väčšine varení a v niektorých oblastiach sa používajú veľmi hojne, napríklad v západnej časti Sumatry a na severe ostrova Sulawesi. Každá provincia alebo oblasť má svoju vlastnú kuchyňu. Západná Sumatra je napríklad známa svojimi reštauráciami „Padang“, kde sa podáva horúce a veľmi korenené jedlo, rozšírené a známe v celej krajine. Ďalej na východ dennú hlavnú potravu tvoria morské živočíchy, buď grilované alebo urobené na kari korení. Bravčové mäso je špecialitou na ostrove Bali, v západnej Papui a v horách severnej Sumatry a severného Sulawesi. Pretože je indonézske obyvateľstvo prevažne moslimského vierovyznania, bravčové mäso sa obyčajne nepodáva, okrem čínskych reštaurácií, na miestach nemoslimského náboženstva a v priestoroch, kde sa podáva medzinárodná kuchyňa. Po celý rok je dostatok tropickej a subtropickej zeleniny tých najrozmanitejších druhov a takisto aj ovocia. Také ovocie ako je mango a vodný melón sú sezónne, ale väčšinu ostatných ovocí je možné dostať kúpiť čerstvé po celý rok, napríklad banány, jablká, papája, ananás, pomaranče, atď. Kávu a čaj podávajú všade, od reštaurácií až po malé dedinské stánky. Je tu dokonca aj niekoľko pivovarov, ktoré vyrábajú pivo. Na Bali sa vyrába „brem“, čo je vlastne ryžové víno a oblasť zvaná Toraja je známa svojím nápojom „tuak“ (nápoj získaný procesom kvasenia z plodu palmy, pozn. prekl.). Pre mnoho ľudí hlavné jedlo pozostáva z parenej bielej ryže a mäsa, ako je kurča alebo ryba a obloženej zeleniny s pohárom čaju. Indonézska kuchyňa sa vyznačuje takou rozmanitosťou, že by ste mohli urobiť doslova zbierku všetkých špecialít z každej oblasti v Indonézii. Avšak najrozšírenejšie sú „sate“ (grilované mäso napichnuté na špajdli), „gado-gado“ (zeleninový šalát s arašídovou omáčkou), „nasi goreng“ (opražená ryža podávaná kedykoľvek) a „bakmi goreng“ (opražené rezance). Čínske reštaurácie nájdete po celej krajine. Takisto aj výborné reštaurácie špecializujúce sa na európsku, japonskú a kórejskú kuchyňu.
Hoci priemyselný sektor v rámci hospodárstva postupne získava na význame, čo je výsledkom cieľavedomej vládnej politiky, Indonézia je prevažne poľnohospodárska krajina. Najvýznamnejšími poľnohospodárskymi produktami domácej spotreby a tiež určené na vývoz sú ryža, kukurica, manioková múka, sója, drevo, kaučuk, palmový olej a korenie. Indonézski poľnohospodári v spolupráci s Medzinárodným inštitútom pre pestovanie a spracovanie ryže, ktoré má sídlo na Filipínach, sústavne vyvíjajú nové druhy ryže.
Čo sa týka morských živočíchov, najobľúbenejšie a najžiadanejšie sa stali krevety. Na podporu zvýšenia produkcie krevet bolo za pomoci Programu OSN pre rozvoj (United Nations Development Programme, UNDP) v Jepare na Jáve založené Centrum na výskum krevet. Produkcia v rybárstve, ktorá prebieha pod vedením vlády, sa zvyšuje ročne v priemere o 5,4%. Vzrastá aj produkcia slimákov, ako jedna z exportných zložiek do európskych krajín, kde sa pokladá za lahôdku. Dôležitú úlohu v poľnohospodárstve hrajú plantáže. Pokrývajú rozlohu až 6,6 miliónov hektárov, z čoho 83,7% patrí drobným roľníkom. V mnohých oblastiach sa nachádzajú tabakové plantáže, tie najväčšie sú na východnej Jáve a zaberajú okolo 1000 hektárov. Veľmi dôležité sú čajové plantáže, kokosové a kaučukové podstupujú rekultiváciu na dosiahnutie opätovnej úrovne exportu spred II. svetovej vojny.
Rozvoj výroby palmového oleja stabilne vzrastá, a to v priemere asi o 15% ročne. Prvá indonézska spoločnosť na bavlnu vznikla v roku 1978 v južnej časti ostrova Sulawesi ako nutnosť pre Indonéziu, ktorá pre svoj textilný priemysel vyprodukuje ročne okolo 350 000 vriec bavlny.
Kým 90% obyvateľstva pôsobí v poľnohospodárstve, ropa a zemný plyn tvorí 70% príjmu z celkového vývozu a 60% štátneho výnosu. Avšak fluktuácia svetových cien tradičných vývozných komodít viedla v posledných rokoch k zmene štruktúry hospodárstva. Cestovný ruch nadobúda čoraz väčší význam. Dôležitý pokrok sa dosiahol v telekomunikáciách a doprave. Od roku 1976 má Indonézia svoj vlastný komunikačný satelitný systém, ktorý umožnil rýchlu expanziu telefónnych, televíznych a rozhlasových zariadení vo všetkých indonézskych provinciách. Letiská a námorné prístavy sa stále rozširujú za účelom nasýtiť potreby sústavne narastajúceho dopravného systému ako domáceho, tak aj medzinárodného významu.
V posledných rokoch sa urobilo veľa krokov v prospech propagácie a stimulovania vývozu produktov mimo ropy. Ide napríklad o remeselné a textilné výrobky, vzácne kovy, čaj, tabak, cement, hnojivá, ale aj iný tovar.
Aby sa vyšlo v ústrety domácim požiadavkám a potrebám, indonézska produkcia zahrnuje aj výrobu rôznych typov osobných i nákladných automobilov, autobusov a motocyklov v licencii zahraničných výrobcov. Taktiež sa vyrábajú rôzne elektronické zariadenia a elektrické spotrebiče.
Indonézsky lietadlový priemysel, štátny podnik, vyrába lietadlá a helikoptéry na vývoz i pre vlastnú potrebu.
Indonézia si zachováva liberálny systém výmeny cudzej meny a má len niekoľko obmedzení týkajúcich sa prevodov do cudziny. Vo všeobecnosti je voľný prevod na cudziu menu i naopak možný.
Bank Indonesia, Centrálna banka štátu, udržiava stabilitu indonézskej rupie a denne reviduje výmenný kurz v pomere k ostatným menám. V menovom koši zastáva indonézska rupia rolu spojovacieho článku s veľkými obchodnými partnermi krajiny. Jednotný výmenný kurz pripúšťa určitú fluktuáciu. S cieľom spravodlivejšieho rozdeľovania príjmov pre rozvoj kladie vláda dôraz na ich rozšírenie v menej rozvinutých regiónoch štátu a tiež na tvorbu pracovných príležitostí pre stále narastajúcu pracovnú silu na vidieku. Za účelom pritiahnuť zahraničný kapitál je viacero odvetví otvorených pre zahraničné investície.
Ropa a zemný plyn patria k hlavným exportným produktom Indonézie. Ťažba ropy sa začala v roku 1871 na západnej Jáve, ale až v roku 1883 bola postavená prvá vrtná veža na severnej Sumatre a vzniklo prvé ropné pole. Odvtedy bolo objavených ešte niekoľko ďalších nálezísk ropy. Krajina je bohatá na uhlie a cín. V ťažbe cínu je Indonézia na treťom mieste vo svete. Nachádzajú sa tu však aj veľké zásoby bauxitu, mangánu, medi, niklu, olova, striebra, titánu, uránu, zinku, zlata a iných vzácnych kovov.
V oblasti sociálnych záležitostí dohliada nad všetkými aktivitami Ministerstvo sociálnych vecí. Po celej krajine sa nachádzajú domovy dôchodcov, detské domovy a tiež školy pre postihnuté deti, ktoré riadi štát alebo súkromné inštitúcie. Najznámejšie je Rehabilitačné centrum pre telesne postihnutých v meste Solo na Jáve. V súvislosti so starostlivosťou o zdravie populácie boli na takých miestach, ktoré sú vzdialené od moderných nemocníc, zriadené zdravotné strediská. Tým sa moderná medicína postupne dostáva do popredia a tradičné spôsoby liečenia, ako sú ľudoví liečitelia, liečenie bylinkami zanikajú, aj keď v niektorých izolovaných oblastiach krajiny ešte celkom nevymizli. Prakticky známe a čoraz obľúbenejšie herbárne bylinky z Jávy sa nazývajú „jamu“.
Počet novín a časopisov, ktoré sa v súčasnosti vydávajú denne v tejto krajine, je približne dvanásť miliónov. Denníky tvorí 76 titulov, týždenníkov je 90, dvojtýždenníkov 50, 25 týždenných časopisov, dva štvrťročné časopisy, 39 mesačníkov, a desať bulletinov. V Jakarte vychádzajú tri denníky v anglickom jazyku. Verejnoprávne rádio Republik Indonesia je dostupné po celom súostroví a v Jakarte má hlavné sídlo. Mimo regionálnych rádiostaníc je v Indonézii päť koordinačných staníc, tzv. „Nusantara“: v Medane, Yogyakarte, Banjarmasine, Ujung Pandang a Jayapure. Okrem verejnoprávnych staníc majú v Indonézii takmer 900 súkromných staníc, komerčných aj nekomerčných. Rozhlasová i televízna sieť sa vysiela cez orbitálny komunikačný satelit takmer do všetkých oblastí krajiny.
Väčšia časť (asi 85%) obyvateľstva vyznáva islam. Náboženskú slobodu chráni Ústava Indonézskej republiky, a je definovaná v prvom princípe národnej filozofie, ktorú volajú „Pancasila“ (politická ideológia prevzatá z islamu, skladajúca sa z piatich základných princípov: 1. viera v Boha, 2. ľudskosť, 3. národná jednota, 4. suverenita národa a 5. sociálna spravodlivosť – pozn. prekl.).
V Indonézii sa hovorí okolo 583 jazykmi rôznych etnických skupín. Len na Sumatre nájdeme päť hlavných jazykových skupín, šesť na ostrove Sulawesi a tri na Jáve. Na jednom malom ostrove v oblasti Nusa Tenggara (starý názov Malé Sundy, pozn. prekl.), ktorý sa volá Alor, sa hovorí až siedmimi rôznymi jazykovými skupinami. Obyvatelia ostrova Bali hovoria svojím vlastným jazykom a mnohé miestne jazyky sa delia ešte podľa sociálneho statusu. A aby to bolo zaujímavejšie, všetky tieto jazyky majú navyše nejaký počet dialektov.
Indonézsky jazyk („bahasa Indonesia“) – úradný jazyk v krajine - je podobný malajskému jazyku. Používa latinku a vychádza z európskeho pravopisu. Angličtina je najbežnejšie používaným cudzím jazykom v biznise aj v cestovnom ruchu. Kamkoľvek sa vyberiete, všade vás budú vítať známymi slovami „Hello, Mr. …!“ a aj keď zájdete do menej navštevovaných častí krajiny, nie je ťažké nájsť anglicky hovoriaceho Indonézana. V niektorých väčších mestách a turistických destináciách sa ešte používa holandština, ktorá zanechala stopy aj v indonézštine. Francúzština sa teší svojej obľube v lepších hoteloch a reštauráciách.
Indonézia má bohatú a rôznorodú kultúru, tradície a umelecké formy. Medzi základné princípy života, ktoré sú všadeprítomné v tejto exotickej krajine, patria najmä princípy vzájomnej pomoci a spolupráce („gotong royong“) a spoločné stretávania sa a diskusie, kde sa riešia nejaké záležitosti („musyawarah“) a hlavne schopnosť dospieť ku konsenzu („mufakat“). Ako vyplýva z tradícií poľnohospodárskeho a vidieckeho spôsobu života, tento spoločenský systém je stále veľmi zaužívaný, a to v celej krajine. Starodávne tradície, zvyky, rituály a obrady sú navzájom odlišné v závislosti od jednotlivých území. Nazývajú sa „adat“ (zvyky, zvyklosti – pozn. prekl.) a sú súčasťou indonézskeho spôsobu života. Vplyvy náboženstva do spoločenského života sú na každom ostrove a v každej dedine rôzne a iné, závisia od miestnej histórie.
Indonézske umelecké formy nevychádzajú len z folklóru, ako v mnohých iných krajinách sveta. Častokrát vznikali na kráľovskom dvore, ako to bolo napríklad na Bali, kde tvoria nedeliteľnú súčasť náboženských obradov. Známe tanečné drámy z Jávy a Bali vychádzajú z hinduistickej mytológie a často sa uvádzajú fragmenty z hinduistických eposov, napr. Ramayana a Mahabharata.
Indonézske divadelné umenie ponúka širokú škálu typov a štýlov pre návštevníka divadla, a to od dvorských a chrámových tancov až po šarmantné folklórne tance a nespútané hry, a tak návštevník môže vychutnať a spoznať dušu i tradíciu rôznych etnických skupín, ktoré ich predvádzajú. Hudba, tanec a dráma sa zvyknú veľmi často navzájom preplietať, ako napríklad v divadle „ludruk“ na východnej Jáve a v ľudovom divadle „lenong“ pod holým nebom v Jakarte. Obidve divadlá sú známe svojím rozpustilým humorom a ranou shakespearovskou jednoduchosťou v scénografii. Dôležitou pôvodnou divadelnou formou je bábkové divadlo, kde najobľúbenejšou je tieňohra („wayang kulit“) pochádzajúca z Jávy. Tieto hry majú magický až tajomný punc a vždy sa na ne pozeralo ako na skutočnú cestu do srdca a duše jávskej kultúry. Hrajú sa s koženými bábkami, ktoré drží bábkar („dalang“) a ktorý rozpráva jeden zo známych príbehov eposu Ramayana alebo Mahabharata. Hra sa hrá oproti bielemu plátnu, kým v pozadí svieti lampáš a tak sa prenášajú tiene postáv na plátno. Väčšina obecenstva sedí pred plátnom, aby videlo tiene, ale dá sa tiež sedieť za plátnom a vtedy pozorujete bábkarov pri práci. Tradičné predstavenie môže trvať od večera do rána, ale vo viacerých mestách je možné pozrieť si kratšie verzie týchto predstavení.
Bábkové divadlo má veľa druhov foriem. Napríklad na východnej Jáve najpopulárnejšou formou je „wayang golek“, hra s drevenými vyrezávanými bábkami. Obidva typy, „wayang kulit“ aj „wayang golek“ si berú motívy z klasických indických eposov, ale v strednej Jáve bábkové divadlo s drevenými bábkami tradične uvádza príbehy ľudových legiend a tiež príbehy spojené s islamským náboženstvom. Najstaršou formou tieňohry je pravdepodobne „wayang beber“, v ktorej bábkar alebo „tieňoherec“ jednoducho rozpráva príbeh a sprevádza ho orchester bicích nástrojov, ktorý je charakteristický pre oblasť východnej Indie. Obľúbená forma súčasného bábkového divadla je „wayang wong“, v ktorej herci a tanečníci predstavujú konkrétne postavy príbehu.
Ako väčšia časť orientálneho umenia, aj tanec v Indonézii má údajne korene v náboženskom uctievaní nadprirodzenej mocnosti. Dokonca aj dnes sa veľa tanečníkov považuje za zasvätených do duchovných asociácií. Nepatria sem len chrámové tance z Bali, ale aj zjavne svetské tance ako Bedoyo Ketawang zo Sola, ktoré sa tancujú len pri veľmi zriedkavých príležitostiach a hrozí nebezpečenstvo, že zaniknú, lebo mladí tanečníci ich už pomaly ani nedokážu predviesť. Tanečné tradície sú dnes už také rôznorodé, ako sú rôznorodé aj etnické skupiny, ktorých súčasť tvoria. Klasické tance pochádzajúce z jávskych kráľovských dvorov majú vysokú výrazovú štylistiku, ktorú dosiahli pravdepodobne už počas hinduisticko-jávskej kultúry v období od 8. do 13. storočia. Tieto tance už tancovali aj obyčajní ľudia, ktorí im vpečatili spontánnejšiu výrazovú formu prevedenia, niektoré sú i s erotickým nábojom, ako napríklad Tayuban alebo Ngibing. Krásne tance „Bumblebee Dance“ a „Tamulilingan“ postupne vznikli z pôvodného balijského tanca „bumbung“. Viaceré ľudové tance stále vyžarujú silné magické asociácie, napr. „kuda lumping horce dance“. Kým jávske a balijské tance sa vyznačujú prísnou a tvrdou disciplínou, pre tance na Sumatre alebo na Moluckých ostrovoch, je charakteristický šarm, pôvab a jemnosť, a zdôraznené sú jemnými hudobnými nástrojmi. Staré tradície tancov i divadla sa zachovávajú na mnohých školách a na moderných umeleckých akadémiách.
Známe sú dve významné baletné scény s tradíciou, jedna je Prambananská, neďaleko Yogyakarty a pod holým nebom, kde sa od júna do októbra počas jasných mesačných nocí konajú predstavenia baletu s motívom eposu Ramayana. Druhá sa nachádza tiež vonku a nazýva sa Chandra Wilwatika v Pandaane na východnej Jáve. Hrajú sa tam príbehy prevzaté z obľúbených východojávskych ľudových legiend.
Obdobou divadla „wayang wong“ je Ketoprak, súčasná vychytená verzia tanečnej drámy, ktorá viac čerpá zo známych ľudových legiend a historických príbehov, než z klasických eposov. Kostýmy, dialógy a tance sú omnoho jednoduchšie ako v divadelných hrách na javisku divadla „wayang wong“.
Tradícia v hudbe je tak rozmanitá ako obyvateľstvo. Najznámejším a najrozšírenejším hudobným útvarom, charakteristickým pre túto krajinu je pravdepodobne „gamelan“ (druh orchestra bicích nástrojov bežný vo východnej Indii, pozn. prekl.). Kompletný orchester gamelan sa môže skladať až z osemdesiatich hudobných nástrojov, väčšina pozostáva z rôznych typov a veľkostí kovových bicích nástrojov. Bubny, citara (celempung), dvojstrunová vertikálna lutna – tzv. „rebab“ (druh orientálneho strunového nástroja, pozn. prekl.), flauta a často niekoľko ďalších nástrojov doplňujúcich orchester. Najprepracovanejšia forma gamelanu pochádza zo strednej Jávy (z miest Yogyakarta a Surakarta). Západná Jáva má svoj vlastný gamelanový orchester, obyčajne býva jednoduchší než jávsky a necháva viac vyniknúť flautu, bubny a gong. Ale najbrilantnejší je balijský orchester. Oveľa jednoduchšie typy gamelanu sú známe aj v iných častiach Indonézie, od južnej Sumatry po Kalimantan a Sulawesi. V severnej časti ostrova Sulawesi sa používajú bambusové xylofóny a tradičné bambusové nástroje pod názvom „anklung“ na západnej Jáve sú známe svojím zvonivým zvukom, ktoré dotvárajú celkový dojem hudby. Návštevníci hotelov sa radi a dobre zabavia pri hudbe a speve populárnych skupín Batakov zo severnej Sumatry.
Vystúpenia jávskeho gamelanu si možno vypočuť každú nedeľu v Kratone Yogyakarte. Každé nedeľné ráno v Centrálnom múzeu v Jakarte hrá gamelan zo Súnd (zo západnej Jávy). Jávsky gamelan takisto sprevádza skrátené nedeľné predstavenia tieňohry „wayang kulit“ v Múzeu Wayang v Jakarte.
Po celom ostrove sa stretnete s pravidelnými predstaveniami takých populárnych tancov ako „legong kraton“, „barong kris“ a tance „baris“. Obyčajne ich usporadúvajú pre turistov vidiečania. Tanec „kecak“ sa tancuje v noci pri svetle pochodní. V súčasnosti sa dokonca aj kedysi posvätné tance, ako je napríklad ohňový tanec, pre turistov často predvádzajú v noci, najmä na pobreží Kuta a Sanur.
Indonézske remeslá využívajú rôzne materiály a štýly. Už od prírody je indonézsky národ umelecky založený a vyjadruje sa prostredníctvom maľby, plátna, dreva, kovu, hliny a kameňa. Umelci produkujú jedny z najlepších drevorezbárskych prác, známych na celom svete. V celej krajine je možné nájsť maľby nekonečných motívov, tradičných aj súčasných diel. Striebrotepectvo a rytectvo z Yogyakarty a Sumatry sú známe po celej krajine.
Proces výroby batiku voskovaním a farbením pochádzajúcim z Jávy je už storočia starý a klasické vzory sa dnes inšpirujú modernými trendmi aj v technológii spracovania. Na Jáve je niekoľko batikových stredísk, najväčšie sú v Yogyakarte, Surakarte, Pekalongane a Cirebone. Batik sa tiež vyrába na Bali, kde sa do vzorov vkladajú miestne motívy. Umelci vo východnej Sumatre a na Kalimantane ručne tkajú hodvábne a bavlnené látky zlatými a striebornými niťami fantastických, veľmi komplikovaných vzorov. Na ostrovoch Sumba a Flores je rozšírený tradičný „ikat“, druh tkaniny s ručne farbenými vláknami.
Indonézia je raj pre zberateľov umenia a remesiel a Vy si budete musieť nakoniec kúpiť zvlášť kufor na to, aby ste mohli doňho zbaliť všetky tieto poklady a doniesť si ich domov.
|
|